Karel Plíhal sa v priebehu posledného roka stal relatívne často videným folkovým interpretom v Bratislave, no aj napriek tomu bolo aj v divadle Stoka do posledného miesta vypredané.
Plagáty nás síce upozorňovali na Karlov nový, resp. pripravovaný album, no samotný koncert sa niesol v duchu časom overených a známych skladieb. Možno až na pár výnimiek, medzi ktorými bolo niekoľko noviniek – skladby J. Kainara a ktoré budú (alebo boli) podľa všetkého zaradené do nového albumu.
Karel nevybočil zo svojho overeného štandardu ani tentokrát, o čom svedčí množstvo vtipov, básničiek a dokonca celých replík sprievodného slova medzi pesničkami, ktoré sme v Bratislave počuli už niekoľkokrát. Nepochybujem o tom, že vymyslieť pútavé sprievodné slovo, alebo nejakú logickú náväznosť na nasledujúcu skladbu nie je jednoduché, no interpret by možno mal počítať s tým, že publikum v tom istom meste je zväčša stále rovnaké. Vtip na druhé, či tretie počutie už prestáva byť vtipom a to žiaľ platí aj u interpretov formátu K. Plíhala. To je hádam jediné mínus koncertu, ktorý bol doslova kópiou predošlých dvoch, ktoré sme v Bratislave počuli.
A teraz k samotnému vystúpeniu. Karel nám už v úvode oznámil, že to, čo vidíme na výraze jeho zachmúrenej tváre rozhodne nesvedčí o tom, ako sa cíti. (a podľa jeho slov sa cítil báječne). Je ťažké dokázať opísať atmosféru, ktorá vznikne v hľadisku, ako aj na pódiu po tom, ako sa na ňom objaví Karel Plíhal. Nastáva ticho typické pre komorné vystúpenia. So svojím anjelským výrazom v tvári sa usadá na stoličku, pousmeje sa, zapojí si gitaru a začne ladiť.
Potom prenesie: „A následující písnička bude…“
V sále zaznieva smiech. Karel šikovne vystihuje ten správny moment, kedy začína do smiechu publika vybrnkávať svoje neuveriteľné inštrumentálne kúsky.
A koncert začína. Po každej skladbe zaznievajú Karlove typické básničky a štvorveršia.
Počujeme skladby zväčša z albumov „Kluziště“, „Takhle nějak to bylo“, či „Králici, ptáci a hvězdy“. Staršie tituly zaznievajú iba veľmi sporadicky, pamätám si iba „Nosorožca“ a „Vstávej holka“, o ktorej prehlásil, že je jedna z jeho najstarších milostných piesní, napísaná v dobe, kedy ho ešte lákalo do textov vkladať niečo romantické a poetické. Dnešný Karel Plíhal je však už o poznanie stručnejší a pragmatickejší, jeho slová a slovné hračky v skladbách sa v kombinácii s bravúrnou inštrumentálnou technikou vytvárajú dokonalú sympóziu, zväčša smerujúcu k vtipnej pointe. Príjemným prekvapením boli novinky v Karlových starších pesničkách – napríklad „Pohádka“ s novými prvkami v texte (Píšeš mi z ciziny zoufalý dopisy/koukám se z okna a vzpomínám na kdysy“).
Koncert Karel zakončil niekoľkými prídavkami, posledným bola titulná skladba z albumu „Kluzište“ (názov si už nepamätám) odspievaná bez doprovodu gitary.
Aby som to zhrnul. Karel Plíhal predviedol v bratislavskom divadle Stoka vynikajúci výkon a postaral sa o ďalší nevšedný zážitok pre tunajšie folkové publikum. Aspoň pre tých, ktorí tento rok ešte Karla v Bratislave nevideli. Nás ostatných síce potešil, no neprekvapil ničím novým.
Oliver Sinay
