4. 9. 2004
JN sa opat raz predviedol vo výbornej forme na koncerte v Banskej Štiavnici (4.9.2004), ktorý tvoril jednu zo zastávok jeho /zrejme/ slovenskej šnúry. (dva dni pred tým mal vystúpenie na Bratislavskom hrade)
Najprv krátko k prostrediu. Amfiteáter nad Banskou Štiavnicou – to znamená, že z hľadiska je vidieť v pozadí za pódiom nádherné mesto zaliate v tme a žltkavom svetle pouličných lámp.
Je to jedno z najkrajších miest vhodných na folkový koncert na Slovensku.
Vystúpenie bolo uvedené slovami “Dnešní koncert bude více méně beze slov, budu vám jenom hrát a chci toho stihnout co nejvíc”. Celý koncert teda prebiehal viac – menej bez doprovodného slova. Zaznievali samozrejme staršie aj novšie skladby, Jarek vsadil na osvedčenú formu hry s publikom –striedanie“veselých” z “bermundského trojuhelníka” (Vilem Fusek, Milionář, Propijeme naši babce…, s tými vážnejšími (Jako jelen když vodu chce pít, Svlíkni si košilku, Zatím c ose koupeš, Kometa…)
Na koncerte hosťoval Radek Pobořil z Čechomoru, ktorý svojím skvostným doprovodom na akordeóne, harmonike a trubke vytvoril z Jarkových pesničiek takmer úplné novinky. (predstavte si Pravdu a lež s doprovodom gitary a akordeónu v šansónovom podaní).
Najviac skladieb zaznelo hádam z albumu Divné století, čo bolo zrejme dané prítomnosťou R. Pobořila s akordeónom, takže z pódia zneli pesničky ako Petěrburg, či Až to se mnu sekne (s akordeónovo – heligonkovým doprovodom) takmer ako štúdiové nahrávky.
Zhruba v polovici koncertu sme boli upozornení, že ten, kto čakal, že si to tu hodinu a pol odsedí má smolu, pretože koncert bude omnoho dlhší a odchádzať z hľadiska počas vystúpenia sa akosi nehodí. Samozrejme, že nasledoval búrlivý potlesk.
Z amfiteátra v B. Štiavnici zazneli dve, či tri úplné novinky – Vlaky, ktoré jedou do nebe jsou plné krys – skladba, ktorú si zrejme každý vysvetlí po svojom. Mrazivá, ironická, osamelá, studená od rosou zahmlených výkladov nad ránom…
“Pakáren” – o chlapovi, čo už bude lepší – adresované manželke, že odo dneška bude všetko inak, že sa zmení, že už nebude taký aký bol, že si kúpi Audi a že bude lepšííííííííííííííííííííííííííííííííí!
“Anděl strážný” – podľa slov JN na koncertnej šnúre po USA spieval hlavne “Čechoslovákom”, takže tam bolo niekedy “smutno”.
No a zaujímavosť na záver – mnoho známych pesničiek sme opať počuli v novom šate. Nemysliac tým však aranžmány, skôr rytmiku.
Danse Macarbe v trošku zrýchlenom tempe akoby pridalo skladbe a jej obsahu na vážnosti. Pre mňa osobne to bol najsilnejší okamih koncertu, spolu so skladbou
Plebs blues v pomalšom tempe, ktorá sa mi opäť zdá výpoveďou omnoho silnejšia, ako v klasickej, rýchlejšej verzii, ktorú poznáme z albumu. Tempo skladby však bolo zrejme dané aj Jarkovým vyčerpaním po predchádzajúcom Milionářovi, ktorý, ako už tradične, vyvolal obrovské ovácie publika.
Apropós, publikum. Spievali nádherne. Vďaka vám za to spoločné Sarajevo.
Oliver Sinay
